MIMI 51
Termín: od 9.11.2016, 17:00 do 9.12.2016
Tvorba Mgr. art. Emílie Jakubisovej je viacdimenzionálna, pohybuje sa na pomedzí divadelného a výtvarného. Výstava mapuje aktuálnu tvorbu tejto významnej výtvarníčky za posledných päť rokov, ponúka zamyslenie i pomyslenú rekapituláciu pri príležitosti jej životného jubilea 65 rokov.
Vernisáž výstavy: 9. 11. 2016 o 17:00 v galérii Regionart pri RKC v Prievidzi
Kurátorka výstavy: Mgr. art. Lívia Boliešiková
Fond na podporu umenia je hlavným partnerom podujatia.
- Výtvarníčka, scénografka, grafička, maliarka, sochárka, bábkarka, režisérka, pedagogička a poetka Emília Mimi Jakubisová je absolventkou Strednej školy umeleckého priemyslu v Bratislave, odbor Grafika u akad. maliara profesora Gabriela Štrbu (1967 – 1971).
- V roku 1977 promovala na divadelnej fakulte Akadémie múzických umení, odbor Scénografia u profesora doc. Oldřicha Smutného a Václava Kábrta. Po ukončení štúdia do roku 1983 pracovala v Bábkovom divadle v Nitre, spolupracovala s viacerými divadlami doma i v zahraničí ako kostýmová a scénická výtvarníčka. Popri javiskovej tvorbe sa venovala komornej maľbe a monumentálnym realizáciám v architektúre (drevené a bronzové plastiky, artprotis, maľba na dreve a plátne).
- Zúčastnila sa na viacerých architektonických projektoch, kde dotvorila interiéry spoločenských zariadení – domov smútku, sobášnych siení, foyer Divadla JGT vo Zvolene, Domu kultúry v Prievidzi, vstupné priestory OcÚ v Lehote pod Vtáčnikom, Kúpele v Bojniciach a ďalšie.
- Navrhla a realizovala súbor voskových figurín – portrétov historických osobností pre Bojnický zámok. V grafickej tvorbe sa venovala návrhom na plagáty a bulletiny rôznych podujatí a ilustrácií rozprávok a povestí (O tajomnom bojnickom prízraku, E. Siegelová).
- V pedagogickej praxi zanechala výraznú pečať na množstve svojich žiakov, ktorých viedla k samostatnosti, autentickému vyjadreniu sa a organizovala s nimi viacero výstav a výtvarných workshopov (Gesto a emócie, Bojnice od 2009).
- Je členkou SZVU, Fond výtvarných umelcov a Umeleckej besedy Slovenska v Bratislave. Žije a tvorí v Bojniciach.
Vážení hostia,
dovoľte mi prosím zdeliť vám príbeh, ktorý stojí uprostred jesene a aj vy ste jeho súčasťou. Jeseň je akousi dlaňou popadaných spomienok z leta. Sú v nej zaznamenané všetky obrazce emócií, predstáv a príbehov.
...Spoza okna vidieť, že ten strom si pamätá veľa a hoci žijeme vo svete spotrebného človeka a výchova sa pokúša manipulovať nielen naše občianske vedomie, ale i votrieť sa aj do našich najintímnejších sfér, za všetkými tými obrazovkami a monitormi, stále žijú naozajstní ľudia a rastú skutočné stromy, z ktorých padá skutočné lístie. Z jemne pootvoreného okna vanie čerstvá spomienka ženy matky držiac v náručí synov v objatí skutočnej abecedy jej vnútorného umenia. Spoznáva dáždnik i tú šálku, z ktorej pulzuje zmysel pre nádych. Prítomná je láska, pokoj, viera, minulosť našich predkov, radostné prispôsobovanie sa vlastnému a neúnavnému načúvaniu seba samého. Rozrastá sa tak lyrickosť tvorby a zmnožujú sa žriedla poézie. Na slovenskej výtvarnej scéne je tak ojedinelá vďaka spájaním textu v podobe svojich myšlienok spolu s figurálnym zobrazením. Dokladá výnimočné množstvo práce, odovzdávajúce čisté účinky obrazu, kde je výmena medzi svetom a autorkou neustále prítomná. Nezávislá kultivovaná reč v podobe symbolov, škvŕn, liniek, písma, figúr, farieb... a omnoho viac v rôznych stupňoch čitateľnosti predkladaná jazykom maľby, ktorý je výrazným znakom a vystihujúcim rukopisom toho, kde dnes stojíme...
Dámy a páni,
Emília Jakubisová a jej nesmierny zmysel pre kompozíciu v rámci figurálnych či abstraktných záznamov tvoria trvalý záujem intuitívnej výtvarnosti a emocionálnej pamäte. Reprezentuje vysokú mieru empatie do rozmeru zúčastnených vstupov a významových hodnôt.
Citujúc autorku: „Tak ako pomaly dozrievajú myšlienky, tak dozrievajú aj obrazy. Tak ako padá jesenné lístie zo stromu, tak čas prefarbuje plátna. Jesenná patina zlatistého okru sa vrstvením času pomaly prelieva do Rembrandového šerosvitu a obsah vážnie. Prefarbuje sa nenápadne do krásnych sépiových odtieňov s jemným kraplakom červeného vína. Proces zrenia vína a farieb je večný. Možno maliar najviac zviditeľňuje túto večnú metamorfózu bytia času tu na zemi, tak prítomnú i v mojej tvorbe. /Kontrapunkt žiarivej zlatistej plochy farieb so snivou poéziou klaunov začína narúšať hoc malá zemitá škvrna, odtlačok potemnelej farby akrylovej pasty, ktorá nepokojom a chaosom hľadania a vyhmatávania posolstva z iného sveta hutnie a tmavne./ Pomalé podsúvanie konečnosti, zániku a Šalamúnovej povestnej vety „.....márnosť, všetko je márnosť.....“ nenápadne zasahuje do tichej a večnej meditácie ženského bytia, cez posolstvo nového plodu./ Ten plod, ktorý dozrel, padá a umiera to tušenie ľudskej drámy za zrkadlom času, ju znepokojuje a vidí apokalypsu ľudského rodu, kde peňazomenci, peňazokazci rozmieňajú zlatý grál na popol./ Moja paleta nenápadne chladne a zvetráva, len nepokojná linka blúdi po ploche plátna či papiera a zmetene zúfalo hľadá nový bod vo vesmíre svojho bytia, o ktorý sa môžem znovu oprieť.“
Súčasná výstava vznikla pri príležitosti 65 narodením autorky, preto milá Emília, želáme ti všetko najlepšie, veľa zdravia a aby bol ten pohľad z ateliérového okna vždy naplnený tónom jesene a vnútornej radosti.
Všetkým vám želám krásny estetický zážitok.
