Rok 2024

PRIX PRO PATRIA 2024

Ocenenie PRIX PRO PATRIA je výnimočný projekt propagácie objektov ľudovej architektúry hornej Nitry. Cieľom je zviditeľniť a morálne oceniť tých, ktorí sa z vlastného rozhodnutia rozhodli zachovať a obnoviť tradičnú architektúru na hornej Nitre. Vyhlasovateľom je Regionálne kultúrne centrum v Prievidzi pod záštitou generálneho riaditeľa Pamiatkového úradu SR Pavla Ižvolta. Autorom projektu je historik umenia Jozef Lenhart, ktorý zmapoval a spracoval históriu všetkých nominovaných domov.

V 3. ročníku boli nominované tri domy – Šovčíkov dom z Lipníka, Čičmanských dom z Poluvsia, Grégela dom z Tužiny.

Odborná porota udelila hlavnú cenu Grégela domu z Tužiny.  

ŠOVČÍKOV DOM

LIPNÍK

Lipník patrí k najstarším dedinám v handlovskej doline. Jeho existencia sa spája nielen s mimoriadne zaujímavou, turbulentnou miestnou históriou, ale zaujme i svojou starou tradičnou architektúrou. Urbanisticky predstavuje prícestnú dedinu s obojstrannou zástavbou, v centrálne časti so zachovanou pôvodnou stredovekou parcelizáciou. Na nej  došlo v druhej polovici 19. storočia k výstavbe murovaných gazdovských usadlostí, ktoré boli typologicky i dispozične prepisom starých, pôvodných zrubových domov. V súpise z roku 1778/79 sa uvádza, že šlo o jedno a dvojpriestorové obydlia s pecou, otvoreným ohniskom bez komína, čo viedlo k častým ničivým požiarom a prehlbovaniu biedy medzi obyvateľstvom. V zmysle úradných protipožiarnych nariadení bola preto tradičná zrubová zástavba postupne nahradená stavbami z nehorľavého materiálu, z kameňa a nepálenej i pálenej tehly. Dnes už historickú zástavbu tvoria výlučne murované stavby.

K najstarším zachovaným domom v Lipníku patrí dvojpodlažný dom č. 47. Nachádza sa v centrálnej časti starej dediny na západnej strane ulice východne od miestnej drevenej zvonice pochádzajúcej z prvej polovice 19. storočia. Dom s rozsiahlym hospodárskym dvorom má za sebou dlhú a bohatú históriu. Jeho majiteľ, Ján Šovčík s rodinou, je dedičným vlastníkom a potomkom starodávneho lipnického rodu, ktorého príslušníci, Juraj, Michal a Martin, sa už spomínajú v súpise veriacich chrenovskej farnosti v roku 1675 ako najbohatší gazdovia v dedine. V tej dobe Lipník tvorilo iba 33 domov, v ktorých žilo 112 sedliakov, 15 želiarov (chudobných) a 5 celkom nemajetných sluhov slúžiacich u majetných gazdov. Sociálna štruktúra Lipníka sa v priebehu nasledujúcich storočí nemenila. K zmenám dochádza až od polovice 19. storočia v dôsledku zrušenia poddanských povinností a v zmysle  protipožiarnych nariadení, čo viedlo k postupnej zmene stavebného obrazu dediny.

Cenné poznatky o histórii Šovčíkovho domu č. 47 sa dozvedáme z rodinných dokumentov a domovej karty, kde sa uvádza, že už v roku 1864 stál na dnešnej parcele kamenný prízemný dom. Zachoval sa dodnes v stojacom dome a tvorí jeho prízemie. Parcela bola starým rodovým majetkom Šovčíkovcov, na ktorej stál ešte zrubový dom s komorou, ktorého polovicu vlastnil Jozef Šovčík, prastarý otec súčasných majiteľov. Ten v roku 1874 za sumu 6 zlatých a 60 grajciarov prikúpil od bratanca Michala Šovčíka druhú polovicu domu, čím pre seba a pre svojich potomkov vysporiadal rozdrobené vlastníctvo rodového gazdovstva.

V tom istom roku bol na mieste starého zrubového objektu postavený nový prízemný kamenný trojpriestorový dom pozostávajúci z prednej izby s pecou, pitvora s kuchyňou, a zadnej komory. Úzkou hlavnou fasádou členenou dvojicou okien orientovaný do ulice, na východnej strane s rozsiahlym dvorom s vlastnou studňou obstavaným hospodárskymi stavbami a zo severnej strany uzavretý priechodnou stodolou otvorenou do sadu a poľa.

V roku 1907 dochádza k nadstavbe domu v rozsahu celého pôvodného pôdorysu. Vynútil si to počet rodinných príslušníkov a delenie rodiny. Prízemný dom sa mení na tzv. dom s výškou. Dvojpodlažný dom na prízemí s dvomi bytovými jednotkami v prednej i zadnej časti a s komorami na poschodí. Na odľahčenie základov kamennéhomuriva starého domu sa na nadstavbu poschodia už použije surovica – nepálená tehla. Nadstavba dostane na uličnej fasáde dvojicu okien, z bezpečnostných dôvodov s kovanými okenicami, ktorá je s prízemím starého domu zjednotená hladkým omietnutím vápennou maltou. Dom patril na konci 19. storočia k najreprezentatívnejším domom v Lipníku a dodnes si zachoval dominanciu nad okolitou, prevažne prízemnou zástavbou.

V roku 1928 poskytol Ján Šovčík prízemie svojho domu na dva roky obci na zriadenie prvej miestnej školy, aby nemuseli lipnícke deti dochádzať za učením do vzdialeného Chrenovca. Tento čin patrí k historickým medzníkom vo vzdelanosti obyvateľstva v handlovskej doline a pre dedinu malo zriadenie vlastnej školy veľký význam. Podľa dobovej štatistiky bola na začiatku 20. storočia gramotnosť miestneho obyvateľstva v doline veľmi nízka a výrazne zaostávala za vtedajším celospoločenským priemerom na Slovensku. V jedenástich dedinách doliny bolo iba 364 ľudí, ktorí vedeli čítať, písať rátať.

V nasledujúcich rokoch prešiel Šovčíkov dom ďalšími stavebnými úpravami. V roku 1913 pribudla do areálu gazdovstva nová stodola a v roku 1931 „vrštať“ - stolárska dielňa. Na základe miestnych analógií je možné predpokladať, že fasáda domu bola výtvarne dotvorená špecifickou murárskou technikou zdobenia, ktorá rytím lineárnej kresby do vlhkej omietky napodobňovala sgrafito. Okná a dvere boli orámované širokou lištou prechádzajúcou v hornej časti do plošne vyrytej rímsy, v ploche farebne zvýraznenej.

Dom bol až do roku 1984 kontinuálne obývaný. Nasledujúcich tridsať rokov bol už užívaný len pasívne. V roku 2016 sa rozhodol Ján Šovčík ml. takmer zničený dom nezbúrať, ale obnoviť a adaptovať na bývanie pre svoju budúcu rodinu. Veľkou výzvou sa pre mladého dediča a majiteľa domu stalo vytvorenie novej koncepcie bývania a skĺbenie prevádzkových funkcií s historickou dispozíciou objektu tak, aby dom ožil a plnil požiadavky bývania na úrovni 21.storočia. Starý, materiálovo nesúrodý skelet domu potreboval zastabilizovanie základov, odvlhčenie muriva, poistenie statiky, vyriešenie dispozície, kanalizácie, kúrenia, elektrických rozvodov... s rešpektom a citom k zachovaným historickým prvkom domu. Aj po generálnej obnove si dom udržal svoj po stáročia formovaný vzhľad v riešení veľkosti okenných otvorov, ich výplní, zachovaní i rozmiestnenia na uličnej i dvorovej fasáde, lokalizácii hlavného vstupu do domu. Priznanie historického trámového stropu na druhom podlaží a jeho obnovenie vrátilo domu dávnu atmosféru a s ňou i kus nenahraditeľnej histórie.

Šovčíkov dom č. 47 bol pravdepodobne prvým kamenným domom postaveným v Lipníku a dnes patrí k najstarším pôvodným murovaným objektom v dedine. Jeho zachovaním a obnovou prispel majiteľ ku skultivovaniu zástavby dediny, priznaniu a zviditeľneniu jej histórie a zachovaniu histórie vlastného rodu zhmotnenej v architektúre.

ČIČMANSKÝCH DOM

POLUVSIE

Myšlienkou opraviť si v nenápadnej hornonitrianskej dedine Poluvsie starý, rozpadajúci sa dom, sa zaoberali manželia Duhajoví už v čase ich spoločného spolužitia v Trnave. Už samo toto historické mesto pôsobí na človeka. Taktiež to bolo rozhodnutie, ku ktorému dospeli na základe záujmu o pekné historické veci či architektúru. Zároveň je Čičmanských domček miestom uchovávania spomienok a pamiatkou na rodinných príslušníkov a príbuzných, ktorí tu žili a zanechali v ňom stopy... A to navyše v dedine, ktorá v tomto duchu nielen prežíva, ale aj aktívne žije. Zaslúžil sa o to miestny amatérsky etnológ-folklorista Jozef Strečanský (1957-1996), ktorý upriamil pozornosť dedinčanov na miestne zvyky, piesne a založením folklórnej skupiny Lubená oživil v dedine zaniknutú ľudovú kultúru. Dnes je Lubená najvýznamnejšou folklórnou skupinou na hornej Nitre a Poluvsie sa stalo nositeľom tradícií.   

V minulosti bolo Poluvsie malou potočnou dedinou, založenou na brehoch riečky Lubená, mimo hlavného cestného ťahu. Nikdy nepatrila k významným obciam na hornej Nitre, ani v pravnianskej doline. Aj preto sa v jej centrálnej časti dodnes zachovalo niekoľko stavebne zaujímavých prízemných i poschodových domov (domov s výškou), ktoré dokladajú stavebný vývoj dediny za ostatných 150 rokov.  

Tradičnú ľudovú architektúru dediny, jej vyspelú formu, dodnes predstavuje dom s výškou, známy ako „Števke“ dom, ktorý bol pre vysoký stupeň zachovania pôvodného architektonického riešenia vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Je ikonickým domom dediny a jeho okolie je dnes miestom konania dedinských folklórnych slávnosti. Oproti nemu, na protiľahlej strane ulice, nachádza sa v radovej zástavbe pozoruhodný prízemný dom, ktorý patrí k pôvodným, starým objektom dediny, tzv. „Čičmanských“ dom č. 11. V roku 2010 prešiel do vlastníctva Petra Duhaja, ktorý ho ako potomok rodiny Čičmanských v ženskej línii zdedil po rodičoch a spolu s manželkou sa pustil do jeho záchrany. Dom bol obývaný do roku 1996. V čase nadobudnutia bol už aj napriek menším úpravám vybývaný, a pre svoj dezolátny stav viac predurčený na zbúranie ako na obnovu. Z úvodného domu už stála len predná izba, kuchyňa a komora. Hospodárske objekty pokračujúce v dlhej, dvorovej zástavbe domu už boli čiastočne rozpadnuté, alebo v rozpadávajúcom sa stave. Manželia sa rozhodli ho zachrániť a vrátiť do života, aby v ňom mohla ďalej pokračovať ďalšia generácia rodu. „Čičmanských dom“ je jedným z najstarších a prvých murovaných domov v Poluvsí. Rok jeho postavenia sprostredkúva tužkou napísaný nápis objavený počas jeho obnovy na stropnej hrade domu „ ... toto drevo koštuje koľko vidíš. 1889“. V tomto roku si ho postavil Ján Čičmanský (1857-1925) s manželkou Rozáliou, rod. Grümmel (1851-1941), ktorá bola sirotou, Nemkou pochádzajúcou z Chvojnice.

Dom pol postavený z nepálenej tehly-surovice na kamenných základoch a podmurovke v duchu tradície ako trojpriestorový prízemný dom s vysokou sedlovou strechou, valbou nad uličnou fasádou orientovanou do ulice. Nepálené tehly sa vyrábali z materiálu ťaženého a noseného spoza koryta rieky Lubená, z miesta zvaného Jarok. V zadnej časti pokračoval dom komorou so sypárňou. Do domu sa vstupovalo z dvora, ktorý prechádzal v línii celej jeho dĺžky a končil hospodárskymi stavbami. Tie už v čase obnovy boli rozpadnuté. 

Záchrana a obnova domu sa uskutočnila v rokoch 2010-2014. Sústredila sa na zachovanie prednej izby s dreveným trámovým stropom a adaptáciu pitvora s kuchyňou a komorou. Zachoval sa rozmer okenných otvorov, do ktorých boli vsadené repliky starých kastlových okien, tak isto sa zachoval rozmer vchodových dverí, ktoré boli nahradené taktiež ich replikou. Zachovala sa i orientácia vstupu do domu. Pri obnove interiéru boli použité hlinené omietky, vápenná malta, obnovená bola dosková drevená podlaha, zobytnilo sa podkrovie. K domu pribudla štýlová prístavba. Adaptácia domu zohľadnila bývanie na úrovni 21.storočia, zachovala však základný tvar starého domu, jeho pôvodnú substanciu a stavebno-konštrukčné prvky, ktoré preniesli do súčasnosti jeho jedinečnú historickú atmosféru a minulosť. 

Zachovaním domu Čičmanských a jeho obnovou, sa posilnil folklórny fenomén Poluvsia, prispel k štýlovému dotvoreniu centra dediny a posilnil jej históriu. 

GRÉGELA DOM

TUŽINA

Záchrana a obnova starého domu obcou za účelom zriadenia obecného „múzea“ nie je na Slovensku samozrejmosťou. Aj keď ide o objekt z pôvodnej historickej zástavby, architektonicky zaujímavý, je to výnimočný počin. V roku 2015 sa obecné zastupiteľstvo v Tužine rozhodlo kúpiť miestnu historickú nehnuteľnosť, známu ako Grégela Haus, dnes č. 337 a obnoviť ju. Iniciátorom tohto nevídaného projektu bol miestny starosta Miroslav Dzina. Obec kúpila dom od posledných vlastníkov, ktorými boli do roku 2001  Ján Herbrik a Adela Slobodová.

Dnes už 120-ročný Grégela Haus patrí k starej zástavbe obce a k prvým murovaným domom postaveným na území Tužiny. Podľa dobových záznamov k jeho výstavbe došlo začiatkom 20. storočia, v roku 1905, v tzv. druhej stavebnej vlne, keď začínajú byť pôvodné zrubové objekty nahrádzané murovanými.

Typologicky ide o výnimočnú stavbu bez analógie na hornej Nitre. Hoci je dom prízemný, jednopodlažný, monumentálnym ho robí vysoký, plný, trojuholníkový štít otvorený dvomi komorovými oknami, ktorý sa dvíha nad uličnou fasádou. V hrebeni dosahuje dvojnásobok výšky prízemia a prechádza do strmej sedlovej strechy. V domácom ľudovom a tradičnom staviteľstve nevídané. Široké prízemie uličnej fasády je členené štvoricou okien, čo poukazuje na viacgeneračný objekt. Dom je postavený zo surovice - nepálenej tehly, na kamennej podmurovke. Stavebník si pravdepodobne priniesol predlohu pre svoj dom z Nemecka, z oblasti Durínska a Bavorska, kde sa podobne riešené domy stavali už od stredoveku. Zrubové alebo murované, s mimoriadne vysokým, hrázdeným, štítom. Tento typ domu sa tu udržal v miernej úprave až do začiatku 20. storočia.

Hoci dom prešiel v minulosti stavebnými úpravami, šlo iba o účelové zmeny ktoré výraznejšie nezasiahli do jeho pôvodnej dispozície a ani vzhľadu. Dispozícia sa pozmenila iba mierne, čo bolo vynútené zmenou funkcie, keď v päťdesiatych rokoch 20. storočia sa časť obytných priestorov upravila pre potreby obchodu. Na uličnej fasáde bol vytvorený nový vstup do komerčných priestorov, na ktorého zriadenie sa využilo jedno okno. Napriek tomu, že dom nebol viac ako desať rokov obývaný a chátral, pred obnovou sa v ňom ešte stále nachádzalo mnoho štýlových, starých, umeleckoremeselných prvkov. Pôvodné skriňové okná so starým zatváracím mechanizmom, kazetové, presklená a plné dvere s hlbokým „futrom“ , podlahy... Počas obnovy sa podarilo objaviť stavebné prvky, ktoré v priebehu rokov zanikli. Boli obnovené a vrátila sa im pôvodná funkcia  – okno do dvora,  murovaná nika na skrinku... Všetky prvky boli zreštaurované, kde to bolo nevyhnuté, boli nahradené presnou tvarovou a štýlovou kópiou, natreté olejovou farbou. Obnovená bola fasáda, plastické rámovanie okien, odstránil sa nepôvodný vstup a fasáde sa vrátilo pôvodné riešenie.  Fasáde sa vrátila i farebnosť viažúca sa k jej najstaršej farebnej úprave z čias postavenia domu - oker v kombinácii s vápenným náterom ktorý zvýraznil plastické kvádrovanie nároží a rámovanie okolo okien. Podkladová stena bola riešená vo svetlookrovej farbe.

V interiéri boli zo stien odstránené mladšie valčekové vzory, staré omietky vyspravené a upravené bielym vápenným náterom. V prednej izbe bola zrekonštruovaná keramické pec, ktorá stála na mieste, kde bol dodatočne postavený murovaný sporák. Veľkou výhodou bolo, že dom svojou veľkosťou dokázal splniť i požiadavku na vytvorenie „múzea“ a prezentáciu exponátov, ktoré darovali dedine a do domu obyvatelia Tužiny. Zo starobylých priestorov boli vytvorené výstavné miestnosti, kde autenticita starého Grégela Haus, jeho pôvodné vybavenie je doplnené zbierkovými predmetmi.

Starý, historický tužinský dom prešiel komplexnou obnovou, ktorá bola nielen rozsiahla, ale bola vykonaná citlivo. Objekt bol vrátený do pôvodného stavu, do z čias jeho postavenia  v exteriéri i pôvodnej dispozícii. Možno povedať, že záchrana domu, jeho stavebné zhodnotenie a nová funkcia sú prínosom nielen pre dedinu ale aj pre celý región. Zaujímavá je nielen ochotou obecného zastupiteľstva ale aj novou náplňou, predovšetkým však dokumentuje niekdajší urbanistický i stavebný vývoj Tužiny a prispieva ku skultivovaniu verejného priestoru.

Obec sa pustila do obnovenia starého domu s presvedčením, že vytvára hodnotu do budúcnosti a zachraňuje jednu z najreprezentatívnejších stavieb Tužiny. Obnova sa realizovala v rokoch 2020-2021 s partnerom Tužiny, obcou Lukov a bola financovaná z Fondu malých projektov programu INTERREG – Kultúrne dedičstvo obcí. Príklad hodný nasledovania.

Tlačovú správu spracovala Mgr. Martina Richter, DiS.art
Regionálne kultúrne centrum v Prievidzi