Gajdošská kultúra na hornej Nitre

Dňa 2. decembra 2015 sa

GAJDY A GAJDOŠSKÁ KULTÚRA NA SLOVENSKU 

dostali na Reprezentatívny zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Gajdošská kultúra predstavuje súhrn všetkých kultúrnych prejavov viazaných na hudobný nástroj gajdy a jeho použitie.

Stručná história gájd

Gajdy sú ľudový hudobný nástroj pochádzajúci pravdepodobne z Blízkeho Východu. Boli známe starovekým Grékom, Rimanom aj nordickým národom. Pôvod gájd je zjavne mimoeurópsky, o čom svedčia zmienky o nich v súvislosti so starými Asýrčanmi, Chaldejcami, Babylončanmi, Peržanmi alebo celý rad nástrojových typov a variantov dodnes zachovaných v Prednej Indii. Pravdepodobne odtiaľto sa gajdy šírili do Európy prostredníctvom Arabov, obchodnými cestami alebo vplyvom expanzie Rímskej ríše, ako to dokazuje ich prvý jednoduchý opis z 2. storočia z pera rímskeho historika Suetonia.

Odvtedy prešli dlhým vývojom, ktorý znamenal nielen konštrukčné zdokonaľovanie gájd, ale aj ich široké uplatnenie. Kým vo východnej Európe sú známe z dedinského prostredia ako nástroj pastierov a roľníkov, v 17. storočí napr. vo Francúzsku gajdy zneli na kráľovských dvoroch ako súčasť orchestrov.

Hoci nevieme, či na územie Slovenska sa gajdy dostali spolu s výbojmi rímskych légií, alebo sa tak stalo prostredníctvom arabských či tureckých vpádov. Nález dvojitej píšťaly v slovansko-avarskom hrobe, identickej s melodickou píšťalou gájd, dovoľuje usudzovať o jej slovanskom pôvode. Aj o tom, že gajdy boli u nás známe už v 6. – 8. storočí. Najstaršie správy o hráčoch na gajdy sa spájajú s igricmi. Prvá zmienka o nich pochádza z roku 1019, pričom v literatúre sa spomínajú v priebehu ďalších piatich storočí, o čom svedčí nielen označenie „gajdoš“ z 15. storočia, ale aj vyobrazenie nástroja na tzv. levočskej freske z polovice 14. storočia.

Gajdy s jednoduchou melodickou píšťalou a jednou burdónovou píšťalou (hukom) predstavujú najstarší typ nástroja na Slovensku, ako o tom svedčia zachované gajdy z roku 1759. Tieto gajdy sú naším najstarším muzeálnym exemplárom.

Najväčší rozkvet zažila gajdošská tradícia na Slovensku v 19. storočí. Rozšírená najmä na Orave, Pohroní a Gemeri. S výnimkou spomínaných regiónov na väčšine územia Slovenska gajdy takmer zanikli v medzivojnovom období 20. storočia v dôsledku nástupu a obľuby sláčikových muzík a modernejších hudobných nástrojov ako napr. heligónky, citary.

V priebehu posledných dvoch desaťročí však zažívajú veľké oživenie. Svedčí o tom rastúci počet gajdošov, najmä mladých ľudí, združených v Cechu slovenských gajdošov alebo v gajdošskom zoskupení Spojené huky Slovenska. 

O GAJDOŠOCH NA HORNEJ NITRE

Juraj Dufek z Bojníc - jediný výrobca gájd na hornej Nitre

O znovuobjavenie gájd na hornej Nitre postaral Juraj Dufek z Bojníc.

Jeho zaujatie týmto tradičným hudobným nástrojom pochádza zo študentských rokov, keď sa s nimi stretol na brigáde v Škótsku. Po návrate na Slovensko pátral po histórii a technológii výroby gájd, až sa mu po mnohých experimentoch podarilo vyrobiť ich. V ich výrobe i v hraní na ne - či už ako sólista, alebo ako člen viacerých hudobných zoskupení - pokračuje doposiaľ.

Dufek vyrába slovenské gajdy i cudzokrajné, zároveň i historické gajdy - šalmajové, mulitánky, šutky, ale aj iné nástroje ako šalmaje, gajdice, drčeky, špeciálne gajdy.

Gajdošská hra je založená predovšetkým na improvizácii toho, kto na nich hrá. Ako hovorí: „Dôležité je tzv. cifrovanie, ktoré si gajdoš sám vymýšľa pri hre. Je to sólový nástroj a veselý, takže gajdoš môže hrať a ľudia pri tom tancujú, bavia sa. Stále častejšie sa však gajdy spájajú aj s inými nástrojmi.“

Všetci dnešní gajdoši sa dostali ku gajdám cez Juraja Dufeka. Či už sú to starší, napríklad vedúci detského folklórneho súboru Fialka a folklórneho súboru Jánošík z Partizánskeho Ladislav Centár, prievidzský výrobca bičov Juraj Hrabovský a  napokon deti, ktoré učí hrať- či budú pokračovať v gajdovaní naplno, to už záleží na nich.

Na hornej Nitre sa gajdy po prvý raz písomne spomínajú v 16. storočí v súvislosti so šľachtickou svadbou na bojnickom zámku. Ešte v dvadsiatych rokoch 20. storočia zneli tóny z tohto hudobného nástroja v Ráztočne, Morovne, Valaskej Belej, Čavoji či Temeši.

V minulosti tu určite pôsobilo viac gajdošov, ale zachytení sú len traja – bača Ličko, gajdoš z Valaskej Belej a Antalík. Čo sa týka gajdošskej hudby, Dufek konštatuje: „Keďže sa už nepodarilo priamo zachytiť melódie hornonitrianskych gajdošov, je toho málo čo o tom vieme. Tým, že tu bola banícka oblasť a veľa imigrácie od všelikadiaľ, tak miestne domáce hudby boli rýchlo prevalcované. Potom začali dychovky a moderná hudba. Gajdoš nemal veľkú šancu udržať sa v takomto prostredí. Bolo ich však určite dosť veľa, lebo priezviská Gajdoš a Dudáš sú tu rozšírené viac ako v iných regiónoch.“ dodáva. 

Najznámejšia hornonitrianska lokalita, kde sa v minulosti gajdovalo, bola handlovská dolina. Dufek hovorí: „V Ráztočne na salaši bol bača Jozef Ličko - posledný známy gajdoš, ktorého si pamätal aj ujo Lenhart (pozn. Jozef Lenhart, *1920 †2010, bol rodák z Jalovca pri Ráztočne, mimoriadne zručný ľudový majster, ktorý sa zaradil medzi najlepších ľudových remeselníkov na Slovensku). Ujo Lenhart spomínal, že jeho mama si ho ešte pamätala, ako im bača Ličko ako deťom hrával za dedinou a ony pritom len tak krepčili“. Zachované sú iba časti náhradných gájd spomínaného baču. Vlastní ich Dufek, dostal ich ako dar od pána Lenharta. Ich vek sa odhaduje na 100 – 120 rokov. Sú to trojhlasné gajdy s otvorenou melodickou stranou gajdice. Drevo je slivkové. Gajdica je ručne vyrobená bez akýkoľvek strojov. Roztruby sa nezachovali. Mech bol robený z kozy.

Dufek ďalej poznamenáva, že do skupiny hornonitrianskych gajdošov patria aj: „Gajdoš z Valaskej Belej. Ten hral poloprofesionálne, sezónne. Keď nebola žiadna robota na poli, chodil gajdovať“. Keď bol gajdoš dobrý, hral všade - fašiangy, svadby, rodinné slávnosti. Na Vianoce sa chodilo počas koledovania. Bolo zvykom, že sa mu vyplácalo v naturáliách, ale zobral by aj peniaze, keby mu dávali." 

Často sa spomína gajdoš Antalík. Hoci pochádzal z okolia Nitry, avšak posledné roky prežil vo Veľkých Bieliciach, preto ho počítajú aj do hornej Nitry. Bol to vynikajúci gajdoš, od ktorého sa učili všetci súčasní muzikanti na gajdách. Vo svojich 20 rokoch prišiel z väčšej časti o zrak, tak sa živil hudbou a položobraním, ale chodil stále hrávať. Mal vynikajúcu techniku, vedel si gajdy dobre naladiť. Slovenská akadémia vied urobila nahrávky jeho gajdovania, ktoré sa nedajú oficiálne zohnať, lebo sú majetkom SAV a nachádzajú sa v trezore.

ZDROJ: 

• Alica Elscheková – Oskár Elschek: Úvod do štúdia slovenskej ľudovej hudby (Bratislava, 2005, Hudobné centrum)
• Antonín Modr: Hudební nástroje (Praha, 1977, Editio Supraphon)
• Bernard Garaj – Kliment Ondrejka: Gajdošstvo a jeho úloha v tanečnej tradícii (Rytmus, roč. 42, č. 3/1991, s. 12)
• Bernard Garaj: Gajdy (Pamiatky a múzeá, č. 2/1997, s. 54 - 57)
• Bernard Garaj: Gajdy a gajdošská tradícia na Slovensku (Bratislava, 1995, Ústav hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied)
• Bert Oling, Heinz Wallisch: Encyklopedie hudebných nástrojů (Rebo Productions, 2004)
• Ladislav Leng: Slovenské ľudové hudobné nástroje (vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1967)
• Marian Plavec: Majstri – výrobcovia ľudových hudobných nástrojov Slovenska (Bratislava, 2003, Eurolitera)
• Martin Mešša: Zborník Ľudové hudobné nástroje – gajdy (ÚĽUV, 2007)
• Multimediálne CD: Vladimír Kyseľ, Daniel Luther, Juraj Hamar, Bernard Garaj: Slovenské ľudové hudobné nástroje (Bratislava, 2009, Koordinačné centrum TĽK NOC a Slovenské centrum pre tradičnú kultúru)
• Etnologický výskum Jany Hvojnikovej - rozhovor s Jurajom Dufekom (r. 2014)
• http://www.gajdy.bagpipes.sk
• http://prievidza.sme.sk/c/1756276/ked-chcel-hrat-na-gajdach-musel-si-ich-vyrobit.html
• http://prievidza.sme.sk/c/7433939/strojarsky-inzinier-hra-na-gajdach-ktore-si-vyraba.html

Fotografie

• http://www.gajdy.bagpipes.sk
• http://slovakia.travel/
• https://sk.pinterest.com/pin/357895501631359009/
• Jana Hvojniková