Maľovaná krása

OBRAZ - MAĽBA NA SKLE

Maľovanie na sklo znamená maľovanie zrkadlovo. Technika je veľmi náročná. Maliar nanáša farby na jednu stranu skla a divák na ňu pozerá z opačnej strany.

Mnohé obrázky maľované na skle vznikajú tak, že maliar najprv z predlohy, ktorú si položí na alebo pod sklo, obkreslí kontúry svojho budúceho diela, tie nechá zaschnúť a zvyšok postupne domaľuje. Aj postup maľby je opačný – čo má byť pre diváka “navrchu” obrázku, musí maliar namaľovať ako prvé.

V minulosti si ľudový maliar z predlohy, ktorú podložil pod sklo, obkreslil kontúry hlavného výjavu. Po uschnutí kontúr maľoval detaily tvárí a plochu vyplnil farbami. Používal práškové farby riedené vodou a zmiešané s vajcovým žĺtkom, príp. kazeínom, aby farba na skle držala lepšie.

Väčšina obrazov na skle stvárňovala náboženské motívy, lebo sa im pripisovala ochranná funkcia.

Stručná história maľby na skle

Podobnú technológiu poznali už v starovekom Egypte. V období renesancie bola rozšírená predovšetkým v Taliansku. Ako barokovú slohovú maľbu si ju v 17. a 18. storočí, najmä v období protireformácie, privlastnila cirkev, šľachta a meštianstvo.

Koncom 18. storočia si získala obľubu aj v ľudovom prostredí. Rozvoju malieb na sklo napomáhal aj dostatok tabuľového skla, ktoré vyrábali sklárske huty. Obrázky maľované na sklo zhotovovali zruční jednotlivci v blízkosti sklárskych hút, prípadne i viacerí členovia rodiny, ktorí si pri práci navzájom pomáhali. Pôvodne sa maľovali v bohatších sklárskych rodinách, neskôr sa rozšírili medzi ľud, ktorý si maľbami privyrábal na živobytie. Šikovní, umelecky nadaní jedinci maľovali najmä v zime, keď nebolo inej práce, na sklené tabule, ale aj na sklené nádoby.

Na území Slovenska mal tento trend mierny časový posun, tvorbu ovplyvnili ľudové obrázky predovšetkým z Moravy, zo Sliezska, z nemeckého Bavorska a Rakúska. Popri týchto krajinách boli však obrázky maľované na sklo rozšírené aj v Poľsku, na Ukrajine, v Maďarsku, Rumunsku, krajinách bývalej Juhoslávie či Španielsku.

Typickými druhmi kvetinového dekóru sa slovenské obrázky na skle výrazne líšia od zahraničných. Z hľadiska farebnosti boli pre necharakteristické čisté, nelomené farby, najmä červená, modrá, biela, žltá, zelená a hnedá, teda farby charakteristické aj pre iné javy tradičnej výtvarnej kultúry Slovenska (maľované truhlice, ľudový odev a i.).

Špecifikom slovenskej tvorby boli obrazy na skle s témou Jánošíkovej družiny. Na svätožiary svätcov a ozdoby pre Jánošíka a jeho druhov sa používala zlatá farba. Nezabúdalo sa ani na svetské motívy, ako napríklad postavy v ľudovom odeve, v prírode alebo pri práci.

Maľby na skle boli masovo rozširované prostredníctvom podomových obchodníkov, na púťach a jarmokoch od 20. rokov 19. storočia. Na prelome 19. a 20. storočia začali obrázky na skle ustupovať lacným farebným reprodukciám náboženského charakteru. V prvej polovici 20. storočia pretrvali na našom území len vďaka Alexandrovi Salzmannovi a manželom Landsfeldovcom.

Táto technika sa využíva dodnes nielen na maľovanie na sklo, ale aj na porcelánové, či keramické predmety. V súčasnosti sa využívajú rôzne značky temperových farieb, spevňované napr. disperzným lepidlom. K dispozícii sú aj rôzne druhy štetcov. Pre zamedzenie ich poškodenia ich na záver používateľ môže natrieť včelím voskom s terpentínovým maliarskym olejom.

MAĽOVANÁ KRÁSA Z HORNEJ NITRY

Ľubica Maliariková z Prievidze

Je držiteľkou titulu Majster ľudovo-umeleckej výroby, spolupracuje s ÚĽUV-om a patrí medzi najznámejších tvorcov na Slovensku.

V jej tvorbe prevládajú sakrálne námety, pastierske a jánošíkovské námety, tradičné žánrové výjavy (ročné zvykoslovie, obrady a folklór).

Výrazným úspechom je, že jej maľovaný betlehem na skle bol vybratý na výstavu betlehemov vo vatikánskej bazilike Santa Maria del Popolo, kde zastupoval Slovensko. Výstava predstavovala 169 betlehemov z rôznych regiónov Talianska a krajín sveta a všetky reprezentovali umelecké a kultúrne tradície miesta svojho pôvodu.

Vyberáme z rozhovoru s Ľubkou pre MY Hornonitrianske noviny v roku 2017:

Ľubica Maliariková začala maľovať na sklo po nežnej revolúcii. Ako propagačná výtvarníčka štátneho podniku, ktorého budúcnosť bola po privatizácii neistá, sa stretla s hlavnou výtvarníčkou ÚĽUV Janou Menkynovou, ktorá ju k maľbe na sklo nasmerovala.

„V tých časoch ešte neboli kurzy maľovania na sklo. Vtedy nás bolo na Slovensku málo, sami sme si museli všetky informácie prácne vyhľadať. Chodila som po múzeách a skanzenoch, študovala námety a farebnú skladbu obrázkov na skle. Technika maľovania na sklo vzišla z ľudu, je tradičná. Dlhé roky spolupracujem s Ústredím ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV), kde diela posudzujú veľmi prísne. Každé hodnotí odborná komisia. Používam aj rovnakú farebnosť ako na starých maľbách, preto sú moje obrazy v tradičnom duchu.“

„Technika je náročná na presnosť aj na čas. Volá sa podmaľba na sklo, lebo najprv sa začína obrysovou linkou a detailmi a pozadie sa maľuje nakoniec, takže sa maľuje vlastne zrkadlovo. Chyba sa opraviť nedá. Obraz sa ukáže, až keď sa maľba otočí,“ opísala techniku Maliariková. Ako dodala, vždy má rozmaľovaných niekoľko obrázkov naraz. Kým jeden schne, pracuje na inom.

Vďaka ÚĽUVu sú jej diela rozšírené po celom svete. Neraz sa jej stalo, že svoj obraz spoznala v časopise alebo televízii, pri záberoch z interiérov bytov známych osobností.

Možno viac ako svoje obrazy však hodnotí to, že svoje skúsenosti si nenechala pre seba ale odovzdáva ich záujemcom o túto tradičnú techniku.
„Lektorstvo ma napĺňa možno rovnako, ako samotná tvorba. Dlhé roky som učila. Na kurzy chodili rôzni ľudia, bankové úradníčky, vrcholové manažérky ale i muži. Pracovala som so seniormi aj s deťmi. Môžem povedať, že som toho odovzdala dosť, všetko, čo som sa sama naučila. Možno je to ešte väčšia hodnota, ako moje obrazy.“

ZDROJ: